HISTÓRIA OBCE

Správy o obyvateľoch dávnych Bíňoviec nám potvrdzujú skutočnosť, že tu malo prevahu slovenské etnikum. Hodnoverným prameňom pre poznávanie demografických a generalogických spojitostí sú matriky. Vo farnosti Trstín, kam Bíňovce patrili a patria, sa viedli matričné záznamy od 16. mája 1648. Okrem Trnavy to bola na širokom okolí prvá farnosť, kde sa viedli matričné záznamy. Niektoré mená sa zachovali dodnes, ako: Novák, Bučko, Galba, Žák. Bitka pri Moháči spôsobila porážku uhorského vojska a tak sa otvorila cesta Turkom do krajiny. Došlo k emigrácii Chorvátov v štyridsiatych rokoch 16. storočia, najväčšia vlna prebehla v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 16. storočia. Osídlili oblasť Záhoria a územie pod Malými Karpatami, na panstve Ostrý Kameň. V matrikách farnosti z druhej polovice 17. storočia sú už mená: Balažovič, Kolarovič, Miškovič, Mikinič, Žilkovič, Petrovič. Zaujímavú skupinu tvoria nositelia cudzokrajných mien Anetta a Ormady. Ich pravlasťou je Taliansko.

Rákociho povstanie, ktoré vypuklo v roku 1703 malo negatívne dôsledky aj pre Bíňovce. Poddaný ľud sympatizoval s hnutím, ktoré malo nielen protihabsburský, ale aj protifeudálny charakter.
V roku 1831 filiu Bíňovce a farnosť Trstín postihla cholera. V Bíňovciach zomrelo na túto zákernú chorobu 39 ľudí. Dekan – farár Imrich Štvrtecký urobil s farníkmi verejne v kostole sľub, že každý rok v prvú májovú nedeľu poputujú do Šaštína. K tomuto zaviazal aj svojich nástupcov. Táto tradícia pretrváva po dnešné dni.

Prvá svetová vojna

Po spáchaní atentátu na Františka Ferdinanda následníka rakúsko-uhorského trónu v Sarajeve, pri ktorom bola zabitý so svojou manželkou, v posledný júlový deň 1914 monarchia vyhlásila všeobecnú mobilizáciu. Začiatkom augusta vybubnovali mobilizáciu aj v Bíňovciach. Nik v obci nevie presný počet odvedených. Obec na svojich padlých vojakov nezabudla a v areáli miestneho cintorína im postavila pomník. Pod vytýčeným krížom s umučeným Spasiteľom spočíva v náručí anjela mŕtvy vojak, kde je osadená mramorová tabuľa s fotografiami padlých. Mladé životy v krvavej búrke v rokoch 1914 – 1918 položilo 15 občanov.

Druhá svetová vojna

Vláda ČSR 20. mája 1938 po získaní správ o pohybe nemeckých vojsk povoláva do zbrane prvý ročník záložníkov. Rukujú aj Bíňovčania. Po vzniku Slovenskej republiky 14. marca 1939, dňa 1. septembra 1939 nemecká armáda prekračuje hranice s Poľskom a druhá svetová vojna sa začala. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa v dedine objavili nemeckí vojaci. V učiteľskom byte sa usídlil veliteľ Ewald Novacký. V noci nemecké hliadky obchádzali dedinu, bol zákaz nočného vychádzania. Nad obcou denne prelietavali americké bombardovacie lietadlá. Koncom marca a začiatkom apríla 1945 nemecká armáda začala ustupovať. 3. apríla 1945 prišli do obce prieskumné hliadky Sovietskej armády. Pri obsadení obce Nemci z hôr spustili paľbu, kde padlo viacej sovietskych vojakov. Pri ostreľovaní obce zahynuli aj traja miestni občania. Streľba poškodila v obci 21 domov. V Slovenskom národnom povstaní zahynuli traja rodáci, ktorí boli v aktívnej službe.
Pamätná tabuľa obetiam druhej svetovej vojny je na pomníku padlých z prvej svetovej vojny. Obec zasiahli aj požiare.
V roku 1920 veľký požiar zničil takmer štvrtinu obce. Mimoriadne tragické následky mal požiar, ktorý vypukol 3. júla 1931 o 13,30 hodine v dome Štefana Valenčíka. Bilancia predstavovala stratu jedného ľudského života a 280 000.- Kč materiálnej škody. Poškodených bolo 18 rodinných domov. Na likvidácii tohto požiaru sa zúčastnili aj požiarnici z Trnavy a zbory z Boleráza, Trstína a Smoleníc.

V listine, ktorou Thomas de Rohman zakladá Finthovi de Menda, svoju dedinu Mocholan sa prvýkrát pri jej metácii spomínajú dnešné Bíňovce. Je pritom zaujímavé, že sa na jednom mieste v texte spomína „terra Ben“ a o pár viet ďalej v tej istej listine „terra Byn“. S istotou však môžeme tvrdiť, že ide o dnešné Bíňovce. Od toho času až po súčasnosť sa názvoslovie obce viackrát zmenilo. Najčastejšie to bolo pod vplyvom reči, akou sa v minulosti úradovalo. Nasledovná toponomia predstavuje najcharakteristickejšie varianty.
1330   Byn, Ben
1468   Ben, Bynowecz
1505   Bynoce, Bynocze
1544   Beniowecz
1712   Binyocz
1715   Bényócz
1773   Binyocz, Binowetz, Binowcze
1786   Binyocz, Binowcze
1808   Binyócz, Bényócz, Binovitz, Binowce
1862   Binyócz, Béngóc, Bínowce
1873   Binóc
1920   Binovce
1927   Bíňovce

Stáročiami potvrdený a nepísaný zákon roľníkov určoval, že do sviatku Všetkých svätých (1. nov.) musela byť úroda z polí pod strechou a do Ondreja (30. nov.) oziminy v zemi. Začalo sa šúpanie kukurice, ukladanie zemiakov, repy a pod. Nastal čas dlhých večerov, kedy kuchyne slúžili na zhromaždenie celej rodiny a susedov. Osvetlenie miestností bolo petrolejovými lampami, prípadne blikanie plameňov v peci. Ľudia sa začali schádzať pri driapačkách, ktoré boli vždy sprevádzané rozprávaním o strašidlách, bosorkách a čudesných príhodách zo života. Hranicu medzi jesenným a zimným obdobím tvoril advent. Chodilo sa na ranné bohoslužby – roráty. Predvianočný čas bol obdobím duchovnej prípravy na príchod Spasiteľa a zároveň časom znovuožívania zvykov, ktoré sa dedili z generácie na generáciu.

Prvým predvianočným zvykom, ktorý sa zachoval, je viazanie na Ondreja. Dievčatá liali olovo rozpustené na lyžičke cez kľúčovú dierku do vody a tak sa snažili uhádnuť, s kým budú stáť pred oltárom. Na Barboru (4. dec.) sa odrežú halúzky zo zlatého dažďa a čerešní, ktoré sa ponárajú do váz s vodou a ak sú v teplej miestnosti, na Vianoce rozkvitnú. V predvečer sviatku Mikuláša si deti dávali do okien očistené topánky, do ktorých im Mikuláš, podľa toho ako poslúchali, nadeľoval sladkosti. Po dedine chodili Mikuláši s čertmi, ktorí rinčali reťazami a keď zavítali do domu, deti sa museli vedieť modliť „Otče náš“. Na Luciu (13. dec.) chodili bielo oblečené postavy s husacím krídlom v ruke a po domoch ometali steny, čím vyháňali z príbytkov všetko zlé. Dospievajúce dievčatá si v tento deň napísali na 12 lístkov dvanásť mien mládencov. Každý deň sa jeden lístok spálil a na poslednom, ktorý dievča otvorilo na Štedrý deň, bolo meno toho, ktorý jej mal byť súdený. Najkrajší. A najpoetickejšími sviatkami roka sú Vianoce. Štedrý deň sa niesol v znamení príprav na štedrovečernú hostinu. Bol to pôstny deň a počas neho musel gazda urobiť všetky práce súvisiace s hospodárstvom a starostlivosťou o dobytok. Začiatok Štedrého večera oznamoval hlahol kostolných zvonov. Pred jedlom sa rodina spoločne modlila Anjel Pána a čítal sa úryvok z evanjelia o narodení Ježiša. Večera sa ukončila taktiež spoločnou modlitbou. Tradičným jedlom bývala kapustová polievka so sušenými hríbmi a slivkami, oblátky s medom, perky, pampúchy, ovocie a pod. Počas večere na stole stála zažatá sviečka. Po dedine chodili betlehemci a spievali pod oknami. Štedrý deň ukončila polnočná omša. Božie narodenie je najväčším vianočným sviatkom. Ľudia sa z úcty k tomuto sviatku zdržiavali väčších prác a nenavštevovali sa. Druhý vianočný sviatok deň sv. Štefana bol tradične spojený so zábavou. Na deň sv. Jána (27. dec.) kňaz po omši v kostole svätil víno. Silvester posledný deň v roku sa spája s dobrou náladou , veselosťou a zábavou. Ľudia navštevovali kostol, kde sa slúžila ďakovná bohoslužba za všetko dobré, čo človek dostal v odchádzajúcom roku. Nový rok sa spája s tradičným vinšovaním. Sviatkom Troch kráľov (Zjavenie Pána – 6. jan.) končilo vianočné obdobie, rozobral sa stromček a po návrate z kostola gazdiná vysvätila dom trojkráľovou vodou. Na Hromnice (Obetovanie Pána -2. febr.) sa v kostoloch svätili sviečky – hromničky. Bola v každom dome a zapaľovala sa ako ochrana pred búrkou. Čas od Troch kráľov do Popolcovej stredy bol tradične časom veselosti a zábav, ktorý voláme fašiangy. Fašiangy vyvrcholili tri dni pred štyridsaťdňovým pôstnym obdobím. Po ukončení nedeľnej omše až do utorkového neskorého večera, kedy sa pochovávala basa, bývalo veselo a hrala muzika. Posledná pôstna nedeľa pred Veľkou nocou sa nazýva Kvetná, na ktorej sa spievali pašiové spevy. Pri pašiách účinkoval miestny cirkevný spevokol, ktorý viedol organista Imrich Vranovský. Na Zelený štvrtok vrcholilo obdobie pôstu a ráno sa zviazali kostolné zvony. V Bíňovciach sa v minulosti dodržiavalo „nočné bdenie„. Je to spomienka na Ježišov pobyt v Getsemanskej záhrade. Chodievalo sa ku krížu, kde sa rozjímalo o utrpení Pána Ježiša. Na Veľký piatok sa zachovával prísny pôst a nesmelo sa pracovať so zemou. Biela sobota bola dňom úcty a poklony Božiemu hrobu. Večer sa celá dedina stretávala v kostole na večerných bohoslužbách – Vzkriesení vo farskom kostole v Trstíne, kde sa išlo procesiou. Veľkonočný pondelok je spojený s tradičnou šibačkou, kedy sa konali aj šibačkové zábavy. Na Marka sa požehnávali siatiny v poli. Každá prvá májová nedeľa bola spojená s tradičnou púťou do Šaštína, ktorá s doteraz uskutočňuje.
Ďalším cirkevným sviatkom verejne sláveným je sviatok Božieho Tela, pripadajúci na polovicu júna. Každoročne sa konala procesia do Trstína a po obci boli umiestnené štyri oltáriky. Dňa 15. Augusta na sviatok Nanebovzatia Panny Márie sa konala vždy tradičná púť do Hájička, ktorý bol pôvodne farským kostolom a bol vystavený v roku 1245.

Ružová slávnosť

Jedinečnou svojráznou zvláštnosťou nádašského Hájička bola tzv. ružová slávnosť. Pre zaujímavosť jej stanovy predkladáme dnešnému pokoleniu na rozjímanie. Túto slávnosť založil horlivý duchovný otec Nádašanov – dekan-farár Imrich Štvrtecký r. 1837. Na nej brali účasť v svätodušný pondelok nielen farníci Nádašania a Bíňovčania, ale i široké okolie.
Priebeh slávnosti určil jej zakladateľ takto: „Istá a nepochybná vec je, píše zakladateľ, že od mvravného a čnostlivého života, statočného a poriadneho sa chovania a obcovania paneniek, svobodných dievok mnoho a najviac aj čnostlivý, poriadny, mravný, statočný život mládencov, svobodných chlapcov závisí. -Lebo keď svobodná dievka svobodného mládenca v nesvedčný čas, t.j. neskoro na noc do domu svojho nepustí, cez čas, a mnohokrát cez celú noc (ako u mnohých obyčaj je) u seba nezadrží, – taký na silu, na moc do jej domu sa vtisnúť a cez celú noc v ňom zotrvávať prinútený byť nemôže. – Aby teda mravy, ktoré času nášho, ó žalosť! u svobodných dievok dosť, až mnoho nakazené vidíme, – aby obcovanie ich poriadnejšie, čnostlivejšie bolo, aby, rozpamätajúc sa na svoj panenský stav, po nociach (čo na statočné panenky sa nesvedčí), po hostincoch, páleniciach na pohoršenie ľuďom sa nenatriasaly, s frajermi po celú noc nepostávaly: – umiernil som si s pomocou božskou nasledujúci spôsob ustanoviť a tak rečeno k povzbudzovaniu k mravom a poriadnemu životu pre svobodné dievky v mojej farnosti učiniť, a každoročite, dokiaľ Nádaš Nádašom bude, jestli fundácia táto prospech a úžitok mať bude, konať a opakovať.
1. Každá v Nádaši a v Bínovcach prebývajúca svobodná dievka, ktorá rodičov vo farnosti nádašskej má, a každá tiež svobodná dievka, ktorá ustavičných sedem rokov v Nádaši alebo v Bínovcach slúži, a skrze lósy, t.j. väčší počet farníkov mojich ako najmravnejšia a najčnostlivejšia uznaná a vyvolená bude, dostane100zl. K tomu ale potrebné je:
2. Aby taká panenka úplne 17 rokov mala, a viacej ako 25 rokov stará nebola. A sice neprehliadajúc na bohatstvo, alebo hodnosť, alebo službu rodičov.
3. K tomu treba je, aby taká panenka vždycky bohabojný život viedla, skrze svoje statočné, čnostlivé a poriadne obcovanie a nepoškvrnený život od druhých sa delila, svojim rodičom, gazdom, vrchnosti duchovnej, svetskej česť a poslušnosť preukazovala. Pri službách božích, pri vynaučovaní kresťanskom s pobožnosťou prítomná bola. Katechizmus náležite vedela. Každému človekovi česť, dobré slová dala. Slovom, ktorá vo všetkom svojom činení a konaní taký život vedie. Jako na statočnú a čnostlivú panenku viesť prislúcha.
Preto 4. Všetky tie svobodné panenky, ktoré skrze svoje previnenie v zlej povesti sú, tie, ktoré sú lenivé, darobné, vyzývavé, ľahkomyseľné, ktoré druhých pomlúvajú, klebety roznášajú, vadia sa, mená dávajú, škaredé reči, nehanebné pesničky spievajú, ktoré po zvonení na klakanie pri muzike v hostinci, na pálenici tancujú, bár len sa dívajú, nech je to na hody, na Katarínu, alebo na koniec fašangov, alebo po jarmokoch tancujú, alebo ktoré v zime po deviatej, v lete po desiatej hodine frajerov do domu púšťajú, alebo po týchto hodinách z domu nevyženú, alebo ktoré podozrivé obcovanie so svojimi frajermi majú, alebo ktoré k službám božským, na katechismus nechodia, alebo lenive chodia, ktoré v kostole, na procesiách neporiadne sa držia, šuškajú, druhé v pobožnosti mýlia a zabavujú. Jako aj tie, ktoré nejakú vadu na tele svojom majú, od Boha chybou navštívené sú, napr, slepé, hluché, krivé, hrbaté, alebo inú chybu, ktorá by im do stavu manželského vstúpiť prekážku činila, všetky tieto tú odplatu dostať nemôžu. Týmto nezakazuje sa statočnej panenke pri muzike až do zvonenia na kľakanie sotrvávať. Aj frajera do domu svojho pustiť môže, ale na ten čas, ktorý hore predpísaný je, z domu vyprevadiť ho musí. Aby však toto moje urídenie a ustanovenie tým lepší prospech obsiahlo, aby tá odplata, ktorú jedna vyvolená panenka obdrží, bola všetkým druhým na povrbudenie, vzaly si z nej príklad a v čnostlivom živote ju aj iné nasledovaly, s nasledujúcou slávnosťou každoročite vykonávať sa bude a slávnosť táto bude sa volať: ružová slávnosť, a panna vyvolená bude sa menovať ružová panna.
1. Za deň ružovej slávnosti ustanovujem svätodušný pondelok, alebo jestli by v ten deň bol čas nepríjemný, hneď nasledujúcu nedeľu sv. Trojice. Vždykcy ôsmymi dňami vopred oznámi sa táto slávnosť v kostole, aby všetci tí, ktorí voliť právo majú, pri dome sa zdržovali, lebo ten, ktorý prítomný nebude, druhého na svoje miesto poslať nemôže.
2. V pondelok svätodušný odpoludnia, keď sa odzozváňa, sídu sa všetci do hrubého kostola. Kňaz v pluviáli ide k oltáru. Chór spieva antifónu, po ktorej kňaz intonuje „Repleti sunt“ etc. A pomodlí sa modlitbu. Tu pristúpi jeden od p. farára jakožto mravný a čnostlivý dobrého držania mládenec, ktorému podá p. farár ružový veniec na červenej hodvábnej poduške. Potom všetok ľud povstane a bude sa pobierať von z kostola na processiu do horného kostolíka, a speváci začnú spievať pesničku“Čnosť je klenót najkrásnejší“. Tá sa spieva až hore do kostolíka prídu. Najprv pôjde mládež mužského pohlavia pod zástavami, potom starší chlapi, za nimi mladé panenky a pred týmito ponesie ten mládenec ružový veniec, potom budú nasledovať ženy. Všetky svobodné panenky pôjdu prostovlasé, čistotne oblečené. Príduc do Hájička, zostanú všetci vonku proti dverám vežovým stát, a potom kľaknúc budú spievať: „Príď o Bože, Duchu sv.“ Po dokonanej tej pesničke prečíta p. farár hlasom silným mená troch panien vypísaných a predloží ich mená tým, ktorí voliť budú, Za svojho živobytia zadržujem si právo tie tri čnostné panny vypísať sám. Po mojej smrti však ustanovujem, aby každý budúci p. farár vždycky kandidáciu so všetkými úradskými. t.j. s notáriusom, rychtárom a prísažnými robil a to síce dvoma dňami pred ružovou slávnosťou.
3. Voliť budú všetci obyvatelia nádašskí mužského pohlavia, keď bude rad na Nádašanoch, bínovskí, keď bude rad (každý tretí rok) na Bínovčanoch – a síce všetci tí, ktorí domy svoje majú, a páni alebo gazdovia v dome sú: gruntovné panstvo, officieri, organista, árendátori, jágri, juhási, mlynári viery kresť, katolíckej. Druhej viery nebudú voliť. A voliť nemôže len jeden z každého domu, gazda.Vdova, ktorá má svobodného syna, otcovia alebo bratia, ktorých dcéry alebo sestry sú kandidované, voliť nemôžu.
4. Voľba vykonávať sa bude nasledujúcim spôsobom: Všetok ľud bude stáť vonku predo dvermi kostola. Do kostola vojdú len: panstvo, pp. Farári a iní znamenití hostia. Tam budú prostred kostolíka tri truhličky zamknuté a na tých truhličkách napísané budú mená tých troch predložených panien. Lósy svoje najprv dá panstvo prítomné, potom p. farár, p. kaplán, organista, notár, potom príde rychtár, prísažní, – a títo všetci zostanú v kostolíku, aby boli svedkami, že žiadna falošnosť sa tu nedeje. Potom p. notár – (teraz organista)- pri dverách stojacií bude povolávať menom jednoho každého a taký vojde do kostolíka, dostane guľku a tú do tej truhličky hodí, ktorú pannu podľa svojho svedomia za čnostlivejšiu uznáva a drží. Keď všetci lósy svoje odovzdali, truhličky zamknuté vynesú sa von z kostolíka a pred všetkým ľuďom sa otvoria, lósy jednej každej sa prečítajú a v ktorej truhličke najviacej lósov bude, tá panenka je väčšinou lósov vyvolená.
5. Tá vyvolená panna predstúpi a na kolená kľaknúc obsiahne ružový veniec na hlavu, ktorý jej druhé panenky pripnú. Tento veniec jej na hlavu položí vždycky naslávnejší pán, ktorý bude prítomný, alebo p. farár. Pri tomto kladení venca všetok ľud bude spievať pieseň: “ O veniec krásny, spanilý.“ Tento veniec si zadrží a keď chce, pri všetkých slávnosťach ho nosiť môže, pri sobáši však musí ho mať na hlave. Potom na stolíku tam prichystanom vyčitajú sa jej peniaze 100 zl., ktoré ona do rúk rychtárskych odovzdá, aby v truhle obecnej (teraz požičiavajú sa na úroky) dotiaľ schované boly, dokiaľ sa nevydá. Jestli ale taká panenka až do 28. roku by sa nevydala, alebo vydať sa vôle nemala, tak sa jej peniaze odovzdajú, jestli cez celý čas jej chovanie je dobré a príkladné. Ktorá však sa vydá, tej hneď po sobáši rychtár alebo p. farár tých 100 zl. Odovzdá. Zatiaľ ale dostane len písmo, že v obecnej truhle alebo u p. farára má 100 zl. 6. Jestli by ale dve alebo všetky tri panenky rovnaký počet lósov dostaly, také dve alebo všetky tri zase medzi sebou lósy ťahť budú, a ktorá vytiahne, tá dostane 100 zl. Tie však dve, ktoré boly predložené, nie však vyvolené, na rok zase môžu byť kandidované, jestli mravy ich ináč boly dobré. – Po dokonanej tejto ceremonii všetok ľud zase v poriadku s processiou pljde do farského kostola, kde bude požehnanie.
7. Poneváč počet tých, ktorí voliť právo majú, je najväčši sedliakov, chalupníkov a títo, vždycky radšej by sedliacke a chalupnícke dcéry volili, než druhé, a tak dcéry pp. oficierov, árendátorov, remeselníkov, služobné dievky, bár aj najčnostlivejšie, nikdy by vyvolené neboly – preto ustanovujem nasledujúci poriadok: Dva roky budú sa kandidovať samé sedliacke, chalupnícke panenky nádašské. Tretí rok samé sedliacke, chalulpnícke panenky bínovské. Štvrtý rok budú sa kandidovať dcéry pp. officierov, organistu, gruntových pánov, jestli páni k tomu privolia, jágrov, mlynárov, remeselníkov, a všetky iné, ktoré medzi sedliakov nepatria a čnostlive a mravne sa chovajú, a síce jako z nádašských tak i bínovských panenky tento štvrtý rok aj Nádašania všetci, aj Bínovčania všetci voliť budú. Podobne na piaty rok budú sa kandidovať ako v Nádaši tak aj v Bínovcach v službe 7 rokov zostávajúce panenky, ktoré 7 rokov poctive a čnostlive v týchto osadách obcovaly, aj toho času zase obidve obce, z obidvoch obcí kandidované dievčence voliť budú. Jestli len z jednej obce, tak tá obec bude voliť, z ktorej kandidovať sa budú panenky. – Šiesty rok zase sa započne v Nádaši, a tak vždy ďalej. 8. Jestli by ale taká vyvolená pozatým sa nazdávala, že majúc písmo od tých 100 zl. Už môže jakýkoľvek život viesť, jestli by bola rozpustilých mravov, kázne, katechismus zanedbávala, v zapovedané časy pri muzike zostávala, v nedovolený čas frajerov do domu púšťala, alebo lenivá, neposlušná bola, alebo s druhými sa vadila, mená škaredé dávala, jakokoľvek väčší výstupok urobila: taká nebude hodna tých 100 zl,. Lebo skrze svoje zlé chovanie ich nezaslúžila. – Všetky také žaloby prezre p. farár, svedkov vypočuje, úradských povolá k sebe, jej chyby im predloží, a keď ju všetci za nehodnú uznajú, p. farár ľudu oznámi, že tá vyvolená nezostala vždykcy čnostlivá, preto že tú odmenu nezaslúži, a peniaze sa jej nevydajú. A tých 100 zl., ktoré dostať mala, zostanú na rok, tak aby na rok dve dostaly, ktoré najviacej lósov mať budú.
9. Keby Boh takú vyvolenú, prv než sa vydá, k sebe povolal, t.j. keby v panenskom stave odumrela, rodičia jej alebo priatelia nemajú právo na tých 100 zl. Na pohrab jej dá sa z tých 100 zl. 20 zl., aby ju rodičia statočne pochovať mohli, Ružový veniec sa jej položí na truhlu. Ostatných 80 zl. Zostane na rok pre druhú vyvolenú. T.j. prvá dostane prvých 100 zl. Z fundácie, druhá, ktorá menej lósov mať bude, 80 zl. A táto bude mať povinnosť na hrobe tej zomrelej ružový koreň zasadiť a vždycky udržovať.
10. Slávnosť túto vykonávať chcem len jedine ku cti a chvále božej, k rozmnoženiu čnosti a dobrých mravov, aby chudobné čnostné panny, ktoré pre chudobu svoju často zanedbané bývajú, tým skorej cieľ svoj dosiahly a sa vydaly. Jestli by ale toto moje urídenie žiadneho osohu neprinieslo, že by so stránky svobodných dievok žiadna premena v mravoch sa nestalo, že by o nič lepšie, čnostnejšie sa nestaly, alebo nejaké smiechy a reči darobné z tejto svätej veci robily, fundáciu túto zanechám. Na zmienený teda cieľ skladám 2000 zl. Keby nejaká vrchnosť základinu túto na iný cieľ chcela obrátiť, splnomocňujem svojich príbuzných, aby si tie peniaze vzali a v svoj prospech ich použili.“

Škoda, že táto slávnosť medzi časom zakapala. To bol ozaj ten najkrajší spôsob účinnej mariánskej úcty: pretekanie sa v hrdinskej čnosti panenstva. Či by nebolo treba najmä dnes túto jedinečnú slávnosť obnoviť?
Roku 1923 pričinením horlivého duchovného otca vdp. Vendelína Krištúfeka, Hájiček dostáva definitívny ráz pútnického miestečka novopostavenou Kalváriou. Roku 1924 je Hájiček znútra i zvonku obnovený.
Neľútostná víchrica zlostnými zubami zahryzla aj do tohto, nám tak milého kostolíka v Hájičku, poškodila mnohé štácie krížovej cesty. Obetavosťou našich farníkov i veľkodušných pútnikov zo šitokého okolia odstraňujeme stopy vojny a dúfame, že v dohľadnom čase budeme môcť dať aj okoliu pútnickéhho kostolíka zodpovednú úpravu.
I na tomto mieste vyslovujeme naše želanie? Nech Matka Božia Nádašská zvrúcni našu vieru a privedie nás všetkých, čo k Nej tak ochotne putujeme, vždy bližšie ku Svojmu Synovi – k Bohu, ktorému tak oddane cez celý život slúžila. – Ostaňme verní duchu a odkazu našich predkov, ktorí nám zaštepili do sŕdc nevšednú lásku k Sedembolestnej, a svetili nás pod Jej ochranu!

(vdp. Andrej Ďuriš – „Hájiček“ , vydal SSV v Trnave v roku 1945)